Martinčania, nebojte sa opäť zamilovať do svojho mesta

Autor: Pavol Zemko | 31.7.2014 o 10:06 | (upravené 2.8.2014 o 12:29) Karma článku: 5,37 | Prečítané:  556x

Milí Martinčania, chcem Vám v krátkosti predstaviť môj osobný príbeh a priblížiť názory na verejný život v meste. Pozývam Vás teda na krátku prechádzku Martinom! Kľudne mi píšte správy a podnety, v rámci časových možností určite odpoviem. :-)

Kráčam len tak ulicou... Ale poďme pekne postupne. Začal by som na Podháji, kde som sa narodil a prežil svoje prvé mesiace života. Rodičia i starí rodičia sú rodení Podhájčania. Mama z Krivánskej a ocino z Veternej ulice. Starí rodičia boli skromní ľudia, vážil som si ich pracovitosť, láskavosť a múdrosť. Stará mama pracovala v našom chýrnom martinskom pivovare a často som tam s ňou rád chodil. Bol som na náš pivovar vždy hrdý a na cesty po svete som si vždy zobral pár fľašiek ako suvenír, ktorým som prezentoval naše mesto. Kto éru najväčšej slávy pivovaru nezažil, to asi nepochopí...

Na polceste k starým rodičom bol Červený kútik, kde som zažíval prvé kontakty so športom vďaka stolnému tenisu. To som už ale býval na Severe na ulici Severnej a prežil som tam 25 rokov. Mamina pracovala ako vedúca predajne potravín Jednota a ocino ako vodoinštalatér a vzduchotechnik v Neografii, neskôr v Matici slovenskej. Rodičia mňa aj moju sestru vždy podporovali v našich aktivitách, či už športových alebo vo vzdelávaní, napriek tomu, že sami neboli aktívni športovci a nemali vyššie vzdelanie. Pamätám si na skorú mladosť v našom meste veľmi živo, napr. na letnú záhradnú reštauráciu v Košútoch, kde sme radi s rodičmi chodili na kofolu. Bola to taká oddychová zóna plná stromov a zelene s Attilovým hrobom a Jordánom. Tá miera nostalgie samozrejme nevyplýva z následného rozmachu a rozrastania mestských častí, ale pramení z prežitých spomienok na oddychovú zónu, ktorá mi tak v našom meste chýba. Základnú školu som absolvoval na ZŠ Východnej a teší ma, že tam teraz takmer každý deň poobede trénujem našu mládež atletiku. Mrzia ma však nevyužité a schátrané priestory školy, najmä dielne a jedáleň, ktoré sa nepochopiteľne už roky devastujú bez využitia a pritom by mohli slúžiť športovcom ako šatne a sociálne zariadenie. Napr. nedávno nás zastihol dážď počas Turčianskych hier mládeže a deti sa nám nemali kam ukryť, tak sme ich museli poslať domov. Ale mesto tieto priestory asi výhodne prenajalo, keď to nikoho netrápi (1 euro na 1 rok počas 20–tich rokov, schválené zastupiteľstvom).

Počas základnej školy som chodil chvíľu na hokej, ale priznám sa, príliš mi to nešlo a tak som neskôr hrával hádzanú a zamiloval som sa do atletiky. Začal som behať dlhé trate a to mi aj zostalo... Som bežec na dlhé trate aj v živote. Absolvoval som maratón, triatlon a napríklad aj výstup na Elbrus, kde som 75 metrov pod vrcholom musel skloniť hlavu pred touto nádhernou horou a krajinou. Pokora a vôľa žiť mi dáva teraz šancu napĺňať svoje plány a predsavzatia. Potreba občasného adrenalínu mi však zostala, a tak som si skočil aj padákom z lietadla a rád chodím na thaibox do našej Martinskej tréningovej akadémie, ktorú som založil a kde trénuje aj môj syn, prv aktívny hokejista v športovej triede. Aj dcéra silno inklinuje ku športu, trénovala dlhé roky zjazdové lyžovanie na Martinských holiach. Mimochodom, tam sa starám o chatu Matice slovenskej, kde v minulosti chatárčil aj môj otec. Som jediný a zatiaľ prvý Martinčan s trvalým bydliskom na Martinských  holiach.Myslím si, že mám v tomto smere asi najlepší prehľad o meste zo všetkých obyvateľov, no nie? :-)

Keď idem na Martinské hole cez Stráne popri rybníkoch, tak si s úsmevom spomínam na developerské začiatky v našej rodine, keď sme museli predať naše pozemky pod rybníkmi vo verejnom záujme za 0,20 Kčs/m². Lyžovať som sa naučil na Nebíčku, kde teraz začína naozaj úžasná ferrata a je mi smutno, že sa toho nedožil môj ocino, ktorý bol s jedným z realizátorov ferraty pánom Františkom Časom dobrý kamarát. Zažil som dlhé rady lyžiarov, ktorí čakali na lanovku, v súčasnosti však nielen ja čakám na zlepšenie situácie celkového turistického ruchu v Turci.

Otec mi zomrel, keď som mal 18 rokov a život mi nikdy nič zadarmo nedal. Naučil ma však jednu vec, že ak chceš niečo zmeniť a ovplyvniť, tak musíš mať právo a moc o tom rozhodovať! Chcem zmeniť a zmením veľa vecí tak, aby obyvatelia nášho mesta nespomínali len nostalgicky na staré časy, ale aby sa tešili zo súčasnosti. Strednú školu v odbore veterinárstvo som študoval v Nitre a maturoval som z hygieny potravín, okrem iného som vypracoval odborný referát zaoberajúci sa odchytom túlavých psov a mačiek. Po škole som pracoval v Stredoslovenskom mäsovom priemysle vo Vrútkach na rôznych pozíciach, a pracovný pomer som ukončil ako ekonóm závodu. Výborná škola života od tvrdej práce robotníka po zodpovednú prácu v administratíve.

V roku 1992 sa moja manželka Zuzana pripravovala na barcelonské olympijské hry (v disciplíne športová chôdza), a tak som odišiel z práce a naplno som sa jej venoval. Napriek tomu, že splnila limit, naša výprava korigovala počty a troch športovcov náš olympijský výbor nenominoval. Bola to veľká krivda, lebo v Barcelone s nimi usporiadatelia už počítali. Na druhej strane poučenie, že nestačí len splniť limity, ale treba dbať na to, aby aj niekto iný dodržiaval pravidlá, aby vás nepodviedol, a aby vaše snaženie nevyšlo nazmar.

Začal som pracovať v otčimovej stavebnej firme a opäť som si musel prejsť takmer všetky pozície. Vďaka týmto skúsenostiam a štúdiu  sa mi podarilo uspieť na skúškach odbornej spôsobilosti ako stavbyvedúci v Slovenskej komore stavebných inžinierov. V tom období som už býval v Záturčí a prežil som tam 10 rokov. Za to obdobie som spoznal veľmi dobre problematiku tohto sídliska a jeho obyvateľov, prevažne mladých rodín. Dlhé roky ma trápil pohľad z okna na bývalé futbalové ihrisko , na nedoriešené premostenie prechodu nad cestou ku škole, nedostatok parkovacích miest, nevyhovujúce podmienky pre chovateľov psov a verím, že nie som sám, koho to trápi.

Opäť som sa vrátil na neďaleký Podháj a býval som na Gorkého ulici takmer 5 rokov. Celkový dojem z prechádzok a športovania popri rieke Turiec mi kazilo neupravené prostredie, kedysi populárne Sudy sa zrušili, a keby nebol Tulip, tak život pri Turci by bol stále nedocenený. Považujem túto lokalitu za veľmi významnú z hľadiska vybudovania reprezentatívnej športovo–kultúrnej oddychovej zóny od Martinskej teplárne resp. bývalého plážového kúpaliska Čajka po mesto Vrútky. Podhájčanom skrátka mesto nedoprialo a neocenilo potrebnými službami, kultúrou a pod. Podháj, to bola fabrika ZŤS, kasárne s tankodrómom, martinský pivovar a športová hala. Tá našťastie ešte stojí, ale určite si zaslúžime mať v našom meste zodpovedajúci reprezentatívny športový komplex na halové športy a kultúrno-spoločenské podujatia. Mesto Martin so svojimi napoly opustenými priemyselnými objektami, Martinskými hoľami, zdevastovanými športoviskami a nekoncepčnou architektúrou mi pripomína skôr skanzen. S tým rozdielom, že v skanzene sú všetky trávnaté plochy pekne pokosené, okolie objektov upravené, obrubníky nezarastajú burinou a všade je vidieť , že areál má dobrého gazdu. Upravený dom je vizitkou, to vedeli už aj naši predkovia. Náš Martin má však asi priveľký dvor... Generácia národných buditeľov sa nie nadarmo formovala v centre Turčianskej záhradky, ich odkaz by mal byť pre súčasných predstaviteľov Martina posvätný a mali by naň hľadieť s úctou. Ten, kto si neváži históriu, jej odkazy a tradície, tak si neváži ani súčasnosť a necíti každodenný pulz mesta. Je veľkým umením dejateľov pretaviť vlastné ambície v spoločenský prospech, snáď aj preto sa pozitívne zapíšu do učebníc dejepisu.

Keď som spomenul skanzen, tak nemôžem obísť ten náš skutočný martinský v Jahodníckych hájoch, s pekným prostredím a ľudovou architektúrou. Žiaľ ani z jednej strany vstupov do Martina nie sú umiestnené navádzacie tabule. V našom meste je čo vidieť, len by mali turisti o tom vedieť, mesto akoby nevedelo osloviť potenciálnych turistov. Viem si napr. predstaviť veľkú bilbordovú kampaň po celom Slovensku s propagáciou nášho mesta, jeho histórie a  súčasnosti. Musíme zjednotiť úsilie viacerých organizácií destinačného manažmentu, zabezpečiť im organizačnú, politickú, ekonomickú i technickú podporu. Martin a celý Turiec má veľký potenciál tak pre horský, ako i kultúrny a vidiecky cestovný ruch. Okrem jednotného snaženia aktérov musíme jasne stanoviť ciele, prostriedky a systém fungovania životaschopného destinačného manažmentu pre celý Turiec.

Vráťme sa však k „pobytovej anabáze“ naším mestom. Na Ľadovni som býval vtedy ešte novom bytovom komplexe na Šipošovej ulici, a bol som milo prekvapený príjemným prostredím, ktoré sídlisko ponúka. Psíčkari tam majú veľkú výhodu, že sa majú kam so svojimi miláčikmi prechádzať, ale aj tak by som tam privítal koše. Problém vidím v mestskej doprave a to nielen na Ľadovni, ale v celom meste. Bude určite na mieste, ak sa k tejto problematike stretnú  občania s vedením mesta vo verejnej diskusii.

Celkovo verejnú diskusiu a riadenie mesta občanmi považujem za veľmi výrazný a dôležitý inštitút. Presadzujem koncept tzv. participatívnej demokracie, kde občania zásadným spôsobom ovplyvňujú narábanie s financiami mesta, investičné projekty a pod. Priehľadné riadenie mesta a vhodné podmienky verejnej kontroly sú najefektívnejším a najúspornejším spôsobom riadenia mesta. Mesto môže mať víziu a koncepciu, ktorá však musí byť založená na potrebách konkrétneho občana. Len vtedy má význam a perspektívu, len vtedy bude mať podporu obyvateľov mesta, ktorí potom aj dobrovoľne a nezištne prispejú svojím úsilím k jeho zveľadeniu. Pri bežných rozhovoroch s ľuďmi mám pocit, že komunálnej politike nerozumejú, resp. ju považujú za vzdialenú. Majú pocit, že ich zástupcovia sa im ohlásia len pred voľbami a počas štyroch rokov sa schovajú do kancelárií a prehadzujú papiere. Tento prístup chcem zmeniť. Chcem vrátiť Martin Martinčanom tak, aby mali pocit, že sa na dianí v meste priamo podieľajú prostredníctvom verejnej diskusie s činiteľmi mesta.

V súčasnosti  pracujem v centre Martina, citlivo a pozorne vnímam jeho bežný denný život. Stretávam sa často s obyvateľmi mesta, ktorým záleží na tom, aby naše mesto bolo pekné a čisté, aby prilákalo turistov, investorov, aby sa tu stavali nájomné byty, ktoré zabránia úbytku obyvateľov. Aby sa u nás budovalo a tvorilo koncepčne v súlade s potrebami Martinčanov. Aj o tom je ten dôstojný život . Zamyslite sa prosím nad tým a nebojte sa opäť zamilovať do svojho mesta!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?